Podobnosti v spôsoboch riešenia tých istých spoločenských problémov naprieč históriou sú až zarážajúce. Rovnako tak naša neschopnosť poučiť sa. Manželia Will a Ariel Durant nám vo svojej knihe The Lessons of History z roku 1968 približujú ako riešili hospodársku krízu starí Rimania:
“Antický Rím si prešiel svojím socialistickým obdobím za vlády cisára Diokleciána. Ten pod tlakom rastúcej chudoby a nepokojov medzi masami spolu s neustálou hrozbou invázie barbarov vydal roku 301 Edictum de Pretiis – zákon o maximálnych cenách. Verejne ním odsúdil domnelé monopoly za držanie tovarov mimo trhu s cieľom navýšenia ich cien a zároveň stanovil cenové stropy pre všetky významné tovary a služby. V snahe bojovať s vysokou nezamestnanosťou spustil aj rozsiahle programy verejných prác. Zo štátnej pokladne boli dlhodobo financované aj dávky jedla pre chudobných, ktorým bolo poskytované za výrazne dotované ceny alebo dokonca zadarmo. Štát, ktorý už tak vlastnil väčšinu baní a lomov priviedol takmer všetky dôležité odvetvia a cechy pod svoju prísnu kontrolu. V každom väčšom meste sa stal mocným zamestnávateľom s vplyvom prevyšujúcim všetkých súkromných výrobcov. Tí boli ešte pre každý prípad zaťažení vysokými daňami. Vždy keď podnikatelia varovali pred hospodárskym kolapsom, Dioklecián im dôrazne pripomenul barbarskú hrozbu s tým, že osobné slobody musia ostať obmedzené dokiaľ nebude zaistená kolektívna sloboda. Diokleciánov socializmus bol teda vojnovou ekonomikou, ktorá sa nezrútila len vďaka neustálemu strachu z invázie barbarov. Osobné slobody ostali nepriamo úmerné miere domnelého vonkajšieho nebezpečenstva.
Úloha kontrolovať občanov v ich každodenných ekonomických záležitostiach sa však pre Diokleciánovu expandujúcu, nákladnú a najmä skorumpovanú byrokraciu ukázala ako príliš náročná. Aby bolo možné financovať rozrastajúcu sa armádu úradníkov, programy verejných prác a balíčky pre chudobných, dane museli vzrásť do tak závratných výšok, až ľudia úplne stratili motiváciu pracovať a zarábať. Súčasne sa začali devastujúce preteky medzi právnikmi hľadajúcimi spôsoby daňovej optimalizácie a zákonodarcami zabraňujúcimi daňovým únikom. Tisíce Rimanov v snahe vyhnúť sa výbercom daní utieklo cez hranice hľadať útočisko medzi obávanými barbarmi. Vláda v snahe zamedziť týmto únikom a uľahčiť tak daňové regulácie neskôr vydala dekréty zväzujúce roľníkov k ich pôde a pracovníkov k ich podnikom dokiaľ nesplatia všetky svoje dlhy a všetky dane. A tak sa začala cesta do stredovekého nevoľníctva…”
Nepripomína Vám to niečo? Vysoké dane, prísne regulácie, imaginárne hrozby – to všetko tu už bolo. A nie len raz. Otázka teda znie: kde skončí centrálne plánovanie tento krát?
Upner je na Facebooku. Staňte sa fanúšikom. Ak sa Vám článok páčil, podporte a zdieľajte nás prosím na linkovacích službách.
Tomáš Púchly
